Pád finančného systému, zlatý štandard a zlato ako hlavná mena.
Aktuálne problémy nás doháňajú až k extrémnym názorom, ktoré sú (dovolím si povedať) mylné. Najviac sme ich zrejme pociťovali minulý rok, kedy cena zlata dosiahla historické maximum – 1923 USD/uncu.
Prečo tieto (extrémne) myšlienky vznikli? Zástancovia zlatého štandardu a naviazania svetových mien na žltý kov chcú dosiahnuť akúsi stabilitu a hospodársku spokojnosť. Nepochybne, zlato je výborným uchovávateľom hodnoty. Bodka! A ešte som zabudol, blysne sa a a vraj investorov nejako zvláštne priťahuje. Ale veď to aj ženy :-)
Ku stabilite je zlato zbytočné!
Ako tvrdieval známy burzián Andre Kostolany, k dosiahnutiu stability nie je zlatý štandard vôbec potrebný. Veď o čo iné by pri ňom išlo, ako o dohodu krajín naviazať svoje meny k vytýčenej parite tohto kovu. Zlato ale nie je treba, dohody existujú (a budú existovať) aj bez neho.
Devízový trh je najväčším finančným trhom, na ktorom sa obchoduje 24 hodín denne. Tento mohutný kolos už len tak ľahko neskrotíte – žiadnym zlatom, striebrom či platinou.
Aby ste pod kontrolou udržali ten obrovský objem peňazí, museli by ste hýbať s cenou zlata – a už tým by ste ho znehodnocovali. Kapitálové toky sú tak masívne, že by svetové hospodárstvo zlato brzdilo a ako mena by nás doslova uzemnila.
Niekedy sú peniaze viac
Možno sa nám kríza predycháva ľahšie, keď si pomyslíme, že v skĺbení všetkých tých problémov tu ešte máme „zlaté svetielko“. To ale nie je riešením – keby áno, zlatý štandard tú máme dodnes. Ako štít proti inflácií je zlato overenou skrýšou. No platiť zlatom? Ha-ha-ha.
Andre Kostolany uvádza krásny príklad, keď píše, že Švajčiarska národná banka počas 2. svetovej vojny (a ešte ďaleko po nej), kedy bol po švajčiarskych frankoch silný dopyt, nevydávala za zlato žiadne franky. Tie boli totiž žiadanejšie než žltý kov!
