V roku 2013 som mal šancu stretnúť sa s bývalým poľským ministrom financií Grzegorzom Kolodkom, ktorý je považovaný za kľúčového architekta poľského ekonomického zázraku.
V polovici 90-tych rokov presadil v krajine liberálnu agendu. Hovorili sme spolu o francúzskom ekonomickom spomalení a utkvel mi v pamäti jeho bonmot o 75 percentnej progresívnej dani: „Dokonca ani komunisti sa neuchyľovali k takýmto nástrojom“.
Od roku 2012 sa Francúzsku venuje veľká pozornosť ako krajine zameranej proti biznisu a bohatstvu. Zvyšovanie daní a podpora protekcionizmu bývalým ministrom hospodárstva Arnaudom Montebourgom neboli pre francúzsku ekonomiku žiadnou pomocou. Naopak, malo to na krajinu negatívny ekonomický dopad a celkom určite to prispelo k zníženiu priamych zahraničných investícií v rokoch 2012 a 2013.
V predchádzajúcej dekáde bolo pritom Francúzsko medzi európskymi ekonomikami lídrom. HDP krajiny na hlavu bolo rovnaké ako v Nemecku. Dnes je už o osem percent nižšie. Zatiaľ čo Nemecko implementovalo veľmi pragmatický program reforiem, nazvaný ako Agenda 2010, Francúzsko zaspalo na vavrínoch. Krajina bola vždy kolískou inovatívnych firiem, ktoré sa rýchlo stali lídrami svojich odvetví v Európe a dokonca i vo svete. Ich túžba inovovať bola ťahúňom krajiny pri tvorbe takých úžasných vecí ako sú elektrické autá alebo vysokorýchlostné železnice. Krajina sa umiestňuje dobre i v porovnaní vzdelávacích systémov a je tiež známa ako kultúra vhodná pre start-upy.
Nepretržitá stagnácia
Napriek silným stránkam to však vyzerá, že Francúzsko nie je schopné vymaniť sa z krízy. V histórii minulých sto rokov totiž nie je zvyknuté rásť tempom blízkym nule. V takejto situácii sa nachádzalo častejšie v 19. storočí. Ekonomické čísla dnes naznačujú, že krajina uviazla v stagnácii. V najlepšom prípade by ekonomický rast krajiny mohol v roku 2016 vyskočiť nad hodnotu 1,5 percenta. Takýto nárast však bude len ťažko stačiť na zníženie nezamestnanosti. V každom prípade si krajina bude musieť zvyknúť na vysoký počet nezamestnaných. Miera prirodzenej nezamestnanosti sa totiž v minulých rokoch zvýšila zo siedmych na zhruba deväť percent.
Na rozdiel od svojich susedov bude Francúzsko len málo pravdepodobne ťažiť z výnimočných ekonomických podmienok súčasnosti, ako sú historicky nízke úrokové sadzby, slabé euro a pokles cien ropy o 50 percent. Dve predchádzajúce periódy silného ekonomické rastu z rokov 1986 až 1990 a 1997 až 2001, boli charakterizované ropnými šokmi a akomodačnou monetárnou politikou.
No kľúčovým elementom pre ekonomický rast je technologický pokrok a/alebo finančné inovácie. Liberalizácia finančného sektora bola spúšťačom rastu v rokoch 1986 až 1990. HDP krajiny vtedy rástlo ročne o 3,4 percenta. Rozvoj internetového ekosystému potom potiahol tamojšiu ekonomiku na konci 90tych rokov.
K početným inováciám dnes dochádza v oblasti finančných technológií, dronov alebo obnoviteľných energií. No tie nie sú ešte dostatočne veľké, aby prerástli do veľkých sektorov. Súčasný technologický cyklus je stále v úvodnej fáze. Nemôže mať preto citeľný pozitívny dopad na celú ekonomiku.
Núdza o súkromné investície
Najväčšou výzvou pre francúzsku ekonomiku je ale pravdepodobne malý objem súkromných investícií. Napriek takzvanému „paktu zodpovednosti“, zostanú súkromné investície v nadchádzajúcich dvoch alebo troch rokoch stále pod predkrízovou úrovňou. Cesta k inováciám pritom vyžaduje práve vyššie investície. Spoločnosti ale nemôžu udržať dostatočnú mieru prevádzkového kapitálu a investícií, kým sa ich očakávaná ziskovosť nevráti k istému bodu.
Od roku 1980 ziskovosť francúzskych firiem kvôli obrovskému a zložitému daňovému systému citeľne klesla. Spoločnosti v krajine musia platiť viac ako 153 priamych a nepriamych daní, zatiaľ čo v Nemecku je ich len 55. To ich evidentne odrádza od vôle investovať. Len ďalšie znižovanie daní pre malé a stredné firmy môže tento negatívny trend zvrátiť a vytvoriť priaznivú podnikateľskú dôveru.
Dávalo by napríklad zmysel dať týmto firmám oproti veľkými spoločnostiam konkurenčnú výhodu zredukovaním firemných daní pod hranicu 33,3 percenta. Bolo by to správne a spravodlivé. Veľké korporácie totiž majú dosť peňazí a znalostí na to, aby využili medzery v zákonoch a platili tak v porovnaní s malými konkurentmi menšie dane.
Francois HollandePrekážkou je ale nedostatok politickej vôle k reformám v krajine. Francois Hollande nebol zvolený pre svoje zámery realizovať úspory, ale skôr pre cieľ podporiť rast a udržať vysokú mieru zamestnanosti vo verejnom sektore. Pod tlakom EU sa snažil presadiť veľmi striedmu reformnú agendu, no opozícia medzi socialistami bola tak silná, že vláda sa musela uchýliť k využitiu ústavného opatrenia, pretlačiť zákon dekrétom.
V krátkodobom hľadisku to teda nevyzerá dobre pre reformy a dva roky pred prezidentskými voľbami je veľmi pravdepodobné, že Francois Hollande prijme len vyčkávaciu pozíciu.
Problém je v tom, že ekonomická situácia nie dostatočne zlá na to, aby politikov tlačila k ambicióznym reformám. I napriek ekonomickému rastu na úrovni jedného percenta, zostáva Francúzsko jednou z najbohatších krajín sveta. Nepovzbudzuje to teda politikov k odvážnym krokom. V obave o svoje poslanecké mandáty po voľbách v roku 2017 sa socialistickí poslanci budú pravdepodobne snažiť udržiavať odstup od vládnej reformnej agendy. V nasledujúcich dvoch rokoch sa tak nič výrazné v tejto oblasti očakávať nedá. Francúzska ekonomika bude určite pomaly rásť, no bude zaostávať za celoeurópskym zotavovaním sa.
Dôvody na radosť
Napriek tomu, však nie je Francúzsko tak celkom stratený prípad. Je veľa dôvodov na optimizmus, no v dlhšom časovom horizonte. Krajina otvára svoje dvere novým kultúram, skúsenostiam a modelom. Najíma zahraničných lídrov, ktorí riadia francúzske spoločnosti. To bolo ešte pred pár rokmi nemysliteľné a všeobecne to stále nie je bežné. Práve teraz sa krajina veľmi zameriava na nemecký model. Je tu ale stále vecí, v ktorých by sa mohla poučiť i z východnej Európy, Severnej Ameriky, či dokonca Ázie. Francúzi sa tradične rizika boja. Je to ich kultúrna črta, no veci sa pomaly menia. Uvedomili si, že súčasný stav blahobytu nie je viac pre dopad demografických zmien na pracovný trh, penzijný systém a pre vysoký verejný dlh udržateľný.
Smerovanie sa zmenilo. Štát povzbudzuje k preberaniu rizika, vytvára lepšie podmienky pre podnikanie a zahraničných investorov. Bude to chvíľu trvať, no veci pôjdu k lepšiemu. Nemám pochýb o tom, že zlatá éra Francúzska je pred nami, nie za nami.
Autor: Peter Garnry, hlavný akciový stratég Saxo Bank
